(VI): Meškajúce vlaky...

Autor: Štefan 'Dominik' Sabo | 21.2.2005 o 18:14 | Karma článku: 7,72 | Prečítané:  2251x

Všade vôkol vládla zima, krátko po novom roku 1996 som sa vydal na cestu do Londýna...

LondýnLondýninternet

Nastúpil som do nočného vlaku smer Praha, vybavený lístkom do ležadlového kupé. Príjemný a usmievavý sprievodca bol prvým kontaktom s vlakom, druhý kontakt bolo samotné kupé. Odhliadnúc od toho, že po otvorení dverí ma ovanula horúčava, ktorú by som skôr čakal v saune, než vo vlaku, okamžite som zistil, že v kupé mám krásnu, ako sa neskôr ukázalo aj príjemnú spoločnosť v podobe mladej dámy, ktorá saunu poňala svojským spôsobom, ležala tam sporo odetá a môj príchod s ňou veľmi nepohol.

Cesta nám utekala rýchlo, v niektorých momentoch ešte rýchlejšie, než sa zdalo. Colná a pasová kontrola, hranice s ČR, rutinná kontrola, druhá polovica cesty zbehla ešte rýchlejšie.

Bleskový presun na Holešovické nádraží, len tak, tak som stihol prípoj, vlak do Prahy meškal, počas tejto cesty však nebol jediný. Ďalší prestup už na nemeckom území, predtým dôkladná kontrola na hraniciach, veď som z východu.

Konečne som sedel vo vlaku do Paríža, trpko som oľutoval, že som nešiel tak ako zvyčajne autobusom z Prahy, je to pohodlné, sedieť v jednom spoji a nestarať sa o nič, iba ak počas prestávky niekde na diaľničnom odpočívadle si ponaťahovať nohy, ísť sa trochu osviežiť, či na WC. Na druhej strane, vlaky sú moja srdcová záležitosť, preto som chcel skúsiť aj tento spôsob, hoc s mnohými prestupmi.

Spolucestujúci nastupovali, vystupovali, iba ja som sa tváril neprítomne, rozmýšľal som nad všetkým možným i nemožným. Vlak naberal meškanie, z čoho som bol nervózny, ale stále som sa utešoval, že mám na prestup dostatok času. Pri 35 minútach som vyzvedal od sprievodcu, či nás naozaj ten posledný vlak do Calais počká, ukľudňoval ma, že samozrejme. Trochu som si zdriemol, keď som sa prebral, na najbližšej stanici som skoro omdlel, odchodová tabuľa ukazovala meškanie neuveriteľných 152 minút, čo bol nakoniec aj výsledný čas meškania, s ktorým sme dorazili.

Medzi stanicami Paris Est a Paris Nord som sa nikdy viac nepresúval tak bleskurýchlo, ako práve vtedy. Možno to bolo neznalosťou pomerov, či prostredia, ale vlak do Calais mi odišiel len 5 minút pred tým, než som dorazil na stanicu. Zanadával som si a aj keď mi nemohli rozumieť, určite podľa môjho výrazu museli pochopiť o čo sa jedná. Útechou podľa jedného zamestnanca (podľa mňa nevhodným vtipom) malo byť, že najbližší vlak mi šiel veľmi skoro ráno a vraj nech som rád, že nejde až niekedy okolo ôsmej. Ak by ste čakali nejaké ospravedlňovanie sa, tak zbytočne, vraj to bol vlak nemeckých železníc, teda ich to vôbec netrápi a padla.

Čo čert nechcel, aj Paris Nord zatvárajú na noc, vyženú Vás do ulíc, nezaujíma ich, že máte cestovný lístok (a to som si pred časom zanadával v Bratislave, keď meškal vlak z Prahy a chceli nás vyhodiť na dážď a medzi cestujúcimi bola aj mamička s 3 ročným dieťaťom). Skôr, než stihli zatvárať, stal som sa centrom záujmu hliadky cudzineckej légie (moja hlúposť, byť v tom čase oblečený od hlavy po päty v maskáčovom oblečení a ešte ku všetkému podobného vzoru, ako používajú aj légie), ani neviem, ako sa mi ich podarilo presvedčiť, ale mám pocit, že to bolo len vďaka veku, tak mi dali pokoj. Hundrali si niečo po francúzsky, 90 percent z toho som samozrejme nerozumel, ani keby som neviem ako chcel.

Mojím útočiskom sa stala útulná kaviarnička hneď naproti stanici, ako chudobný cestujúci z východu som si zaumienil, že pri objednanej káve presedím až do rána, či sa to niekomu bude páčiť, alebo nie.

Po asi 2 hodinách odchlipkávania už studenej kávy si ku mne prisadol asi päťdesiatnik, začal sa milo tváriť a ja som sa začal obávať, že táto noc mi prinesie ešte nie jedno nemilé prekvapenie. Skúšal to na mňa najprv po francúzsky, potom anglicky, na čo som sa chytil a povedal som mu, že si neprajem aby ma obťažoval, ale on akosi nedbal, pýtal sa ďalej. Bolo jasné, že sa ho nezbavím, tak som nútene odpovedal. Nakoniec sme zistili, že je tiež z rodnej hrudy, ale už dlhé roky žije v Paríži, tak sme prešli do slovenčiny. Bol to taxikár a nakoniec ma ešte aj povozil po nočnom Paríži.

Ráno som nasadol na vlak, v Calais prestúpil na loď do Doveru, tam opäť na vlak, aspoň ten nemeškal a po malej chvíľke som konečne vstúpil do môjho milovaného mesta, bol som v Londýne a mohol som nastúpiť do poschodového autobusu...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

CYNICKÁ OBLUDA

Demokrat Haščák

O čom presne môžu vo svete Jaroslava Haščáka rozhodovať občania a načo sú podľa Penty dobré voľby?


Už ste čítali?