(II): Camera obscura...

Autor: Štefan 'Dominik' Sabo | 18.1.2005 o 23:00 | Karma článku: 6,88 | Prečítané:  3394x

Bol krásny zimný deň, ako stvorený na fotografovanie... Január 2001...

S Gabrielou sme vystúpili z vlaku, všade vôkol nápisy a hlásenia Praha hlavní nádraží. Pre mňa tak dôverne známa stanica, pre Gabrielu premiéra, v 18-tich sa ocitla v hlavnom meste štátu, ktorého občianstvo má tiež.

Václavske námestie, metro, bočné uličky, obchodíky, všetko to vôkol nás nasávala plnými dúškami.

Neprišli sme sa však len tak kochať pamiatkami, pohľadmi, ktoré sa strácajú z pamäti. Náš ciel bol iný, prišli sme sem fotografovať, obaja sa venujeme fotke, zachytiť tých zopár okamihov pre večnosť.

Museli sme vyzerať zvláštne, všetci sa za nami otáčali, debatovali o nás, niektorí by si nás radi odfotili, boli sme naozaj kuriózny pár. Ja s moderným fotoaparátom, s výbavou za niekoľko desiatok tisíc korún, Gabriela s Camerou obscurou, "fotoaparátom" za niekoľko stoviek, aj to možno ešte preháňam.

Camera obscura - dierková fotografia. Výraz dierková je výstižný. Zatemnená škatuľa, v nej plochy film, namiesto objektívu vyvŕtaná dierka, všetko presne vypočítané, podľa vzorcov, ktoré sú známe už dlho.

Obaja sme zvláštne bytosti, keď nám dá niekto do rúk fotoaparát, musí počítať s tým, že nám k nemu musí pribaliť množstvo fotomateriálu, spotreba narastá každým cvaknutím, spolu s chuťou fotiť ďalšie a ďalšie zábery.

Tentokrát som viedol v počte záberov jednoznačne ja, kým moje snímky boli vytvárané v tisícinách sekúnd, Gabrieline vznikali aj 40 minút. Zabudol som spomenúť, sčasti schválne, že ak chceme fotiť camerou obscurou, trvá to veľmi dlho.

Zablúdili sme aj na hrad, fotili možné i nemožné, až sme sa dopracovali k bráne, kde stáli nepohnuto vojaci hradnej stráže, zvyknutí na fotenie, či už turistom, alebo domácim. Rozložili sme statív, pripevnili naň našu "krabicu", nasmerovali správnym smerom, odkryli krytku a 35 minút sme sa venovali sami sebe, rozprávali sme sa, zjedli naše neskoré raňajky sediac na múriku opodiaľ. Spokojní s ďalším záberom sme sa začali zberať k odchodu, keď tu zrazu pomedzi zuby toho nehybného cínového vojačika sa predralo zopár slov, vznikol veľmi krátky dialóg:

"Čo to bolo?"

"Fotoaparát..."

"Nejaký divný..."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Čia kauza je Gorila? (píše Ivan Mikloš)

Za Ficových vlád sa nepohlo s vyšetrovaním. Nie je to náhoda.


Už ste čítali?